Blackbird

Začali sme sa rozprávať. Dozvedela som sa, že jej rodičov zavraždili piráti keď mala iba tri roky. Pred smrťou ju zachránil Jackov otec, odvtedy je jej domovom more. Zrazu som sa začala báť. Čo keď takto skončím aj ja? Že sa už nikdy nevrátim domov? Porozprávala som Ronnie, ako strašne sa cítim, že neviem komu môžem dôverovať, že mi chýba môj domov, a že som nechala v štichu tie deti. Ešte stále som sa ľutovala, keď niekto zaklopal:

„To som ja, Gordon, môžem vojsť?“už sa aj otvárali dvere, a vynoril sa spoza nich chlap s dlhými rišavými vlasmi a širokým úsmevom. No keď ma zbadal, cúvol.

„Ja...nechcel som vás vyrušiť.“žmurkal.

„To nič, len kľudne poď ďalej, aj tak som sa chystala na čerstvý vzduch.“utrela som si rukávom oči. Po chvýľke dohadovania som ho napokon napchala do izby a zabuchla som za sebou dvere. Čo najtichšie som sa prikradla k zábradliu, nechcela som nikoho zobudiť. Zadívala som sa do vody. Aká je čierna...ako keby ma tá čiernota chcela pohltiť. Zatočila sa mi hlava, ešte štastie, že tam bolo to zábradlie. Pozrela som sa hore. Bol spln, ale mesiac skoro vôbec nebolo vidieť od veľkých tmavých mrakov. Začala som sa cítiť veľmi malá a stratená. Zrazu som si spomenula, o čom som rozmýšľala na ceste domov, keď sa ešte nič z tohoto nestalo. Že aký nudný je môj život. A teraz sa od základov  zmenil počas niekoľkých dní. Keby sa tam našla nejaká gitara, a keby už vtedy existovali Beatles, tak by som si určite zaspievala pesničku Blackbird :o)