-Veď ti vravím, veľmi rada sa s tebou hocikedy porozprávam, len povedz, nasadnem na bicykel a som tu. Alebo príď ty k nám. Veľmi by som sa tešila.
Aj teraz som prišla za tebou ja. Sedím pred vašim domom na kapote starej škodovky, môj bicykel odhodený niekde vedľa na tráve. Pozerám na teba, teraz ani nevnímam, čo mi práve hovoríš...Zahľadím sa ti do tváre a strašne sa čudujem, čo tu vlastne hľadám. Ako som sa sem dostala, čo ma to napadlo?
Myslím, že som ťa trocha mojou požiadavkou prekvapila. Áno, robím si na tvoje priateľstvo nárok. A teraz vyrážaš dych ty mne. Že pôjdeme von traja? Ale keď ja chcem byť s tebou.... Chýbaš mi....
-Dobre, jasné, potom daj vedieť kedy.
Musím sa premáhať, aby som sa neopýtala, prečo traja...Ale súhlasím. Viem, že svoj sľub s najväčšou pravdepodobnosťou aj tak nedodržíš. Prečo zívaš?
-Už pôjdem.
To ti vravím už desiaty krát. Medzitým už Slnko úplne zapadlo. A ja ani nemám svetlo na bicykli....
-Už pôjdem....
Čo to vravel tvoj sused? Že nie sme schopní sa rozlúčiť? Prečo to zapieraš?
Komentáre
trošku blbá otázka
ak tomu správne rozumiem,
nechal som sa uniesť psychologickou sondou - asi to bude tým zamračeným počasím
2 Phil
:o)
:o(
A s tou psychológiou neprestávaj :o)