Blackbird

„Ále zlato, my zajtra s Nelsonom budeme len vyjedávať...vydávať...vydľabávať...vyjed...jedla...vyjednávať! Áno, to je to slovo...vyjednávať!!!“vyslovil ho výťazoslávne a usmial sa.“Poď sa radšej pozrieť na západ slnka, takú krásu si ešte nevidela.“tlačil ma von z dverí. Naskytol sa mi neuveriteľný pohľad. Slnko sa dalo už len tušiť za morom červeným ako krv. Fúkal čoraz silnejší vietor.

„Naozaj nádherné.“povzdychla som si.

„Však som ti to vravel.“položil jednu ruku na moje plece. Najprv som mu chcela povedať, nech tú ruku dá preč...ale napokon som zostala ticho.

„Skoro také nádherné ako T...“pozrela som sa na ňho, bleskurýchle odvrátil pohľad“ako...ako...Tortuga!“vydýchol si.“Khmm, myslím, že dnes sa ešte poriadne okúpeme.“zložil ruku, ešte pár krát si odkašľal (nemyslím, že by bol chorý, vyzeral skôr ako keby bol v rozpakoch) a nechal ma tam. Potom som pochopila aké kúpanie mal na mysli, dostali sme sa totiž do obrovskej búrky. Obloha sa úplne zatienila, vietor nám slanú vodu fúkal priamo do tváre.

„S čím vám môžem pomôcť?“opýtala som sa Gordona, ale ten mi už nestihol odpovedať, lebo sa predo mnou zjavil Jack, vyzliekol si kabát, položil mi ho na plecia, svoj klobúk mi napchal do jednej ruky, za druhú ma silno, ba až surovo chytil a sotil ma do najbližšej kajuty.

„Zostaň tu, budeš v bezpečí!“prikázal a zabuchol za sebou dvere. Najprv som sa neuveriteľne naštvala. Čo si to o sebe myslí??? Potom som sa rozhodla. Pôjdem naspäť a pomôžem s čím sa len dá. Otvorila som dvere, ale hneď som ich aj zabuchla, lebo som zahliadla obrovskú vlnu, ktorá sa k nám blížila hrozivou rýchlosťou. A tak mi nezostávalo nič iné len čakať.

„Užaj stiahnite plachty, ináč sa potopíme!“počula som zvonka kapitánov hlas. Po čase (mne to pripadalo ako večnosť) sa more ako tak ukľudnilo, a mňa premohol spánok.