Keď sa na stretnutie s niekým ťeším celý ťýždeň tak že skoro vyskočím z kože, a on/a si v poslednom momente nájde nejakú priehľadnú výhovorku a jednoducho nepríde.
Keď niekomu napíšem štyri esemesky, dvakrát mu/jej zavolám, veľmi pekne ho/ju poprosím, aby som sa dozvedela odpoveď na jedinú otázku, a on/a mi nie je schopná dať jednoznačnú či žiadnu odpoveď.
Keď sa celou dušou a rada pustím do niečoho, druhý to vykoná len lebo musí a stále nad tým frfle, a pochvaly či vďaky sa dostane len jemu.
Keď rozprávam o pre mňa životne dôležitej veci, a ten druhý po dvoch minútach čušania zívne, a jednoznačne mi dáva na javo, že ho/ju to nudí.
Keď ma ostatní pri rozhovore jednoducho ignorujú.
Keď strašne potrebujem pomoc a nikto si to ani nevšimne.
Keď niekto, koho mám veľmi rada predo mnou ohovára druhého, ktorého ľúbim tak isto, ako jeho.
Keď mi vyhadzujú na oči veci, za ktoré som sa už neraz ospravedlnila, či trest odpykala aj viackrát.
Keď má ten druhý so mnou nejaký problém a dozviem sa to až od tretej osoby.
Keď veci, ktoré sú mi veľmi blízke, úplne surovo zkritizuje niekto, kto ma vôbec nepozná.
Dúfam, že ja takto nikoho nezabijem...
Komentáre
skúsiš
moja zlata
moja zlata
blackbird
http://www.vivo.sk/fotografia-25596.html
kaktus
ale, ale - čo to tu vidím
nahoď úsmev, stačí aj pokrivený, on ti ho už nikto narovná
a drž sa