„Teraz si už aj ja myslím....bude to takto lepšie...“ toto bola veta, ktorou ma dohnal k šialenstvu, ktorou ma zabil, odkopol do úplnej ničoty.
Okolnosti: pred troma týždňami som ukončila vzťah s človekom, ktorého milujem najviac zo všetkého, lebo si ma vôbec nevážil. Nechcem to rozoberať, bolo to proste takto. Čakala som, že sa ozve, že keď mu náš vzťah bol dôležitý, ako to tvrdí on, tak sem príde v prvý možný moment, bude sa predo mnou plaziť po kolenách s polovicou kvetinárstva v ruke a plakať o odpustenie. Pri tej bolesti, čo mi spôsobil, by toto bolo minimum. No nestalo sa.
Po skoro troch týždňoch si na mňa ráčil láskavo spomenúť, a poprosil ma, či by sme sa mohli trochu porozprávať. Ako som ho počúvala, rozplynulo sa všetko, v čo som ešte potajomky tošilinku dúfala, stratila som aj poslednú nádej. A vtedy z jeho úst odznela tá osudová veta. „Bude to takto lepšie...“
Som úplne hotová.
Prosím vás, odpovedzte mi na jednu jednoduchú otázku. PREČO sa moje plány NIKDY nezhodujú s Božími? Prečo? Prečo postupne zničí každučký jeden môj sen? Všetko, čo je mi vzácne? Jednoducho nechápem.
A tak teraz, keď moje aj tak puknuté srdce ešte aj poriadne zašliapli, teraz je na čase, aby mi narástlo nové. Začínam od nuly. Raz možno budem zdravá.
Nie, nie som bez nádeje. To len tá bolesť...
Komentáre
posledná veta
*
tak je to vo vzťahoch. čo má cenu, to vydrží. bolesť nech ťa posilní. veľmi ti držím palce!!!
To je mi ľúto...