Keď sme už boli dosť ďaleko od brehu, situácia na palube sa ako tak ukľudnila. Bolo počuťuž len rehot posádky a plač detí. Potom z jednej kabíny vystúpil kapitán. Mal rišavú bradu, chýbalo mu pravé oko (ako John-ovmu únoscovi) a na svojom boku nosil obrovský meč zdobený lebkami. Ťažkými krokmi sa približoval k skupinke detí, ktoré sa schúlili v jednom kúte. Keď ich uvidel, povitiahol obočie.
„A týchto ste načo doniesli?“ oboril sa na pri ňom najbližšie stácieho chlapa.
„Mysleli sme si, že pracovnej sily nikdy nie je dosť“ kňučal chlap „a pritom by sa z nich mohli stať dobrý piráti.“
„Tak potom“ uškrnul sa rišavec „nech vidím, ako vydrhnete palubu! Do práce naničhodníci!“
Malý John vypukol „Nemáte na to právo, aby ste nás tu držali!“
Kapitán na ňho zareval„Mlč, ty jeden pes prašivý! Rob, čo ti káže kapitán nelson, alebo skončíš medzi žralokmi!“ bol od hnevu celý bez seba a dal ledva desaťročnému chlapčekovi obrovskú facku. Nevládala som sa ďalej ukrývať, myslela som si, nech sa stane čokoľvek, nesmiem dovoliť, aby sa deťom niečo stalo.
„Nechaj ich na pokoji!“ zakričala som a vystúpila som spoza vriec s panvicou v ruke. Po dvoch sekundách ticha, čo vyvolalo moje objavenie sa, nastal medzi pirátmi rehot a piskot. Nelson sa obrátil ku mne.
„Aká nečakaná situácia! Čomu môžeme vďačiť za vašu hlboko ctenú prítomnosť, slečna?“ ceril sa.
„Neopováž sa ich dotknúť, lebo...lebo...“ jachtala som.
„Lebo čo?“ približoval sa stále viac a viac.
„Lebo to oľutuješ!“ namierila som na ňho panvicou, ale behom sekundy mi schmatol ruku a vytočil z nej moju jedinú zbraň.
Komentáre
Zacina
:o)
:o))